Raz ste sa vyjadrili, že „ľudia sú dnes takí dobití a skúšaní životom, často bezradní voči zlu i hriechu, a tak potrebujú obraz – ikonu Boha milosrdného, láskavého, odpúšťajúceho“. Nie sme ako ľudia takí zničení a ubolení životom práve preto, že o Boha máme záujem zväčša len vtedy, keď sa nám nedarí alebo nás postihne niečo zlé?
Keď sa ocitneme v ťažkostiach, viac cítime potrebu blízkosti – a nielen Božej, ale aj ľudskej – a prosíme o ňu. Z vlastnej skúsenosti veľmi dobre vieme, ako nám i obyčajná chrípka dokáže skomplikovať život. A sme radi, keď sa pri nás zrazu objaví niekto, kto nám donesie obyčajný čaj. Kým sme zdraví a v našom živote všetko dobre prebieha, berieme to ako samozrejmosť.
Netreba aj za túto samozrejmosť ďakovať Bohu?
To sme sa akoby odučili. Zrelý kresťan si uvedomuje, že nielen v trápeniach treba prosiť, ale aj v radostiach treba ďakovať. Musíme však priznať, že nám to nie je také blízke. Keď zažívame pocit šťastia, príjemnosti, sme spokojní, že sa nám niečo podarilo, berieme to, že je to naše. Ale aby sme povedali – ďakujem ti, Bože –, to je už akási vysoká škola morálky aj osobnostného života. Prial by som si, aby sme boli blízko Bohu nielen vo chvíľach trápenia, ťažkostí, ale možno ešte viac vo chvíľach radosti. Musíme sa tomu učiť v každej chvíli. Možno už od rána – ako som uviedol v jednom svojom motte –, odkedy nás Pán zahŕňa svojím milosrdenstvom. Nemusíme ustavične ďakovať, ale treba v tejto myšlienke žiť. Boh to aj prijme tak, že sme s ním spojení vďačnosťou.
Možno to, že zabúdame ďakovať Bohu, súvisí aj s naším pohľadom na iných ľudí. Veľmi málo si uvedomujeme, aký kríž môže niesť ten druhý človek a že môže byť omnoho ťažší ako náš, hoci navonok to vyzerá tak, že má všetko, po čom my túžime.
Mnoho ráz sa nám cez vonkajší pohľad zdá, že ten druhý nemusí vôbec trpieť. Koľko ráz som aj ja počul – čo už len ty vieš o živote? Vtedy si pomyslím: Keby ste len vedeli, čím všetkým sa človek môže trápiť. Pritom nemusíte chodiť o barlách. Veľmi často ide navonok o neviditeľné utrpenie, ktoré je často omnoho bolestnejšie než fyzické. Niekde som čítal, že najväčšie utrpenie Krista na kríži nebol samotný kríž, ale to, ako sa ľudia správali. On prišiel, lebo ich mal rád, a oni ho pribili na kríž. Nielen prebité ruky, fyzické mučenie, ale zúfalé neprijatie. A to si v živote zažijeme mnoho ráz. Dnes by som už nechcel hodnotiť na pozadí života iných to, ako sa mi nedarí, lebo mi niečo nevyšlo. Azda každý pozná príbeh o skúšaní krížov druhých, ktorý sa končí tak, že sa nakoniec vrátime k vlastnému krížu, lebo sme sa už naučili s ním žiť. Podľa mňa z času na čas je kríž dobrý, aby sme vedeli, na čom sme, lebo sila človeka sa skúša v ťažkostiach, nie v radostiach.
Patria vám aj slová: „Možno práve nato ma Pán povolal na biskupský stolec, aby som viac poukázal na jeho milosrdenstvo.“ Darí sa vám to vo vašej misii trnavského arcibiskupa?
Tieto slová sú aj mottom môjho vlastného života, lebo čím som si to zaslúžil? Pripravovať sa na post biskupa či arcibiskupa sa predsa nedá. Za tým môže byť naozaj len Božia milosť a milosrdenstvo. Keď uvažujem o tom, aký by mal biskup byť, pýtam sa – Pane, naozaj si myslíš, že by som ním mohol byť? Lebo poznám svoje skryté chyby a tie sú veľké. Pravda je, že Trnavskej arcidiecéze by som chcel ponúknuť obraz Boha, ktorý nás na prvom mieste miluje.
Ježiš síce odsúdil hriech, ale vzápätí sa dal za hriešnika ukrižovať…
Presne tak, aj keď priviedli ženu, ktorú pristihli pri cudzoložstve, povedal: Kto je bez viny, nech prvý hodí kameňom. Tí ľudia mali najprv sledovať vlastný život, nie životy druhých. Počas minuloročných Vianoc som už mohol byť viac v katedrálnom kostole s mojimi Trnavčanmi, keďže cez rok som väčšinou v iných farnostiach na birmovaniach a posviackach. Snažil som sa im prihovoriť s tým, že Boh nás má rád. Na Vianoce prišli do kostola aj ľudia, ktorí tam inak nechodia. No nepripomínal som im to. Skôr som sa usiloval osloviť ich v tom duchu, že keď vidia v sebe iskričku viery, nech sa pokúsia ísť o kúsok ďalej. Podľa mňa aj malé povzbudenie môže pomôcť.
Máte s tým osobné skúsenosti?
Moja skúsenosť je, že dobrým slovom dosiahneme vždy viac. Raz som sa musel usmiať, keď mi istá žena hovorila o svojom manželovi, ktorý začal chodiť do kostola po tom, čo som mu podal ruku po jednom pohrebe. Tento muž nechodil do kostola dlhé roky. Ohromilo ho, že pán farár si ho všimol, prihovoril sa mu, podal mu ruku. Niekedy stačí málo – iba všimnúť si človeka. A Boh si nás veľmi všíma. Neviem si predstaviť inú dikciu, ako je milosrdná láska. Hoci by sa niekedy mohlo zdať, že je to slabosť. Stojí to veľa síl a priznám sa, že by bolo jednoduchšie použiť tvrdé slová a vedel by som to, ale Kristus ma poučil, že tadiaľ cesta nevedie. Veď on bol prvý, kto mohol aj presne pomenovať hriechy, lebo vedel, ako človek zmýšľa, ale neuchýlil sa k tomu – dokonca ani pri Judášovi nie. Zohol sa k jeho nohám a umyl mu ich, aby sa zmenil, aby neurobil ten zlý krok. Judáš ho však v tvrdosti srdca spravil. Celá dnešná doba je práve o tom – ukázať milosrdnú Božiu tvár. Ak totiž nezareagujeme na milosrdenstvo, potom zostáva už len prísna spravodlivosť. Ako chceme žiť ďalej, ak nezareagujeme na Kristovu bolesť, utrpenie jeho Matky, keď to s nami nič neurobí?
Váš život je výrazne spojený s miestami mariánskej spirituality. Boli ste farským administrátorom mariánskeho pútnického miesta na Starých Horách, Trnavčania si zase uctievajú Pannu Máriu Trnavskú. Kedy ste vo svojom živote, práci a pastoračnom poslaní najviac cítili ochranu Božej Matky?
V mojom živote je stále veľmi silno prítomná. Môžem povedať, že milujem Pannu Máriu. Moje teologické štúdium bolo zamerané na život Panny Márie, pokladám ju totiž za vrchol celého ľudského stvorenia. V Márii akoby Boh zhmotnil celé svoje stvoriteľské úsilie. Mária je Kráľovnou neba. Mária je tiež Kráľovnou anjelov, dokonca v láske presahuje duchovné stvorenia. To je úžasná pravda, ktorá ma veľmi inšpirovala. Keď takáto zásadná informácia prichádza z neba, treba ju dobre rozmeniť na drobné. Aj veľký francúzsky teológ a antropológ Pierre Teilhard de Chardin hovorí, že vrcholom stvorenia je Mária. Nielen to, čo sa učíme v katechizme, že človek je stvorený na Boží obraz – a ešte k tomu pridáme, lebo má rozum a slobodnú vôľu –, ale najmä človek milujúci. A človekom najviac milujúcim Boha bola predsa Mária. Celá špirála vývoja sa zastavila v Márii, nie v stvorení človeka – to je len základný údaj, ale ide o vrcholný údaj, že Božie stvoriteľské dielo sa naplní až vtedy, keď budeme ako Mária. Z toho pramení moja veľká úcta, ktorá nechce byť len psychologicky náboženská, ale veľmi osobná.
Ako vnímate spoluúčasť ženy na diele vykúpenia?
Ide o veľmi zásadný rozmer najmä pre nás kňazov, ktorí žijeme v spoločnosti žien. Aj my kňazi sme pozvaní, aby sme v ženách videli partnerky na diele vykúpenia. Panna Mária bola Ježišovi najväčšou partnerkou, lebo apoštoli sa mnoho ráz rozutekali, ale ona nezutekala nikdy. Aj tu nám Sväté písmo ponúka ženu ako jedinečnú, nikdy o Panne Márii nepochybuje.
Hovorí sa, že za každým veľkým mužom je veľká žena. Je aj za arcibiskupom veľká žena?
Dúfam, že tam sú. Na prvom mieste moja mama a moja sestra, ktoré mám veľmi rád. A sú tam ďalšie ženy, ktoré som v živote stretol, napríklad spolužiačky. Iste, nesprevádzajú ma od rána do večera a po všetky roky, ale vždy som sa s nimi stretol v správnom čase. Mnoho ráz som si všimol, že na pleciach ženy je tá drobná práca, ktorá sa zdá mužovi nezaujímavá. Vždy som ženy obdivoval, ako dokážu byť nad mnohými vecami paniami, ako stíhajú množstvo povinností naraz. Ženy však aj častejšie zápasia s veľkými trápeniami. Pamätám si, ako sa v istej rodine narodilo dieťatko a manželia sa skúsili pri opatere vymeniť, lebo žena mala postavenie a dobrý plat. Muž však nevydržal ani tri mesiace byť doma a starať sa o dieťa. Muži často vravia, že žena nič nerobí, veď je „len“ doma. No keby mal muž robiť tú istú prácu, po dvoch-troch dňoch pochopí, že nevládze. V tomto zmysle by som každému prial, aby mal blízko veľkú významnú ženu, ktorá ho presahuje.
Súčasnosť sa vyznačuje veľmi boľavými vzťahmi. V čom vidíte jadro problému?
V osobných, blízkych vzťahoch človek spoznáva, ako ten druhý žije, zmýšľa a niekedy ho môže aj zraniť, keď nie je celkom správne prijatý a pochopený. No páči sa mi, že je to autentické. Kristus by medzi nás neprišiel, keby chcel žiť len nejaký jednoduchý vzťah, lebo jeho ten vzťah stál život. Chcel byť autentický. Neuhol, hoci mohol uhnúť – mohol odísť s apoštolmi v správnej chvíli, ale išiel do Jeruzalema, hoci vedel, že ho tam zabijú. To je aj pre nás výzva žiť vzťahy naplno, aby sme neostávali niekde v strede. Dnes mladí ľudia mnoho ráz povedia, že sa ešte potrebujú spoznať. Čo chcú spoznávať? Pokiaľ vzťah nebudú žiť úprimne, hlboko, nemá to zmysel a to, do čoho sa púšťajú, je klamstvo. Boh nemôže požehnať takýto štýl života, zachovávať si istý odstup, priestor: už nechcem žiť môj život s tebou, chcem sa potešiť ďalšou novotou.
Myslíte si, že manželstvá a rodiny by zápasili s menšími problémami, keby sa inšpirovali životom Svätej rodiny a hľadali za svojimi vzťahmi najmä vzťah Boha a človeka?
Možno aj to náboženské v sebe akoby chcel človek usmerniť len do roviny horizontálnej a robiť dobro. Istý mladý muž sa vyjadril, že nemusí chodiť do kostola a tak vyjadriť vertikálny vzťah smerujúci do neba, lebo on robí dobro… Všimnite si aj mnohé iné nebezpečné vyjadrenia, napríklad, že Boh je v tebe. Iste, je to pravda, ale je to tiež akoby sa človek zbožšťoval, že to, čo robíš podľa svojej vôle a cítiš sa pri tom dobre, je Božie. Veľmi dobre vieme, že človek pokazený hriechom nemôže takto jednoznačne pozerať sám na seba, na vlastné skutky a hneď ich mať aj schválené. Musíme citlivo prehodnocovať a naozaj dávať pozor, aby sme sa nevyzdvihli, kam nepatríme. Skúmať seba v stretnutí s Pánom nie je ponižujúce, naopak, je liečivé. V stretnutí s Kristom vidíme, čo prevyšuje, čo sme si zbytočne nazbierali. Na to akoby človek zabudol. Zabúda sa na to, že človek sa stáva človekom aj na vertikálnej úrovni – je postavený smerom k Bohu, stretnutie s Bohom človeka lieči aj vyvyšuje. Ten, kto je zdravý, má aj väčšiu šancu život prežiť.
Dnes stroskotáva množstvo manželstiev. Ako by mala či má Cirkev konkrétne pomáhať týmto ľuďom (mnohým stroskotalo manželstvo po pár týždňoch a dnes už žijú 20 – 25 rokov v druhom nesviatostnom manželstve)?
Asi aj rýchlosť nášho života spôsobuje rýchlosť vzťahov. Keď som sa pýtal mladých ľudí, v akom časovom úseku začínajú žiť vzťah naplno, hovorili o mesiaci, dvoch. Akoby stačil mesiac na poznanie, že ten partner, partnerka je na celý život! Pravdaže, potom rýchlo prichádza sklamanie. Vždy môže dôjsť k ťažkostiam a čo sa raz stalo, už neopravíme. No treba, aby ľudia pozerali dopredu. Niekedy mi zviera srdce, keď sa pozerám na mladých ľudí, ktorí si chcú vyslúžiť sviatosť manželstva. Viem, že ich duchovný život je veľmi slabý, možno už prestali chodiť do kostola, myslia si však, že ten jeden deň zmení všetko, aj neduchovné hodnoty premení na duchovné. To je ilúzia. Som z toho smutný, ale na druhej strane si uvedomujem, že Boh má vlastné cesty, ako aj týmto ľuďom ponúknuť svoju milosť. Niekedy akoby sme oceňovali ľudský život iba svätým prijímaním, že len kto pristupuje k svätému prijímaniu, to je ten dobrý veriaci, skutočný katolík. No cesta k Bohu je širšia. V mojej pastoračnej skúsenosti som stretol aj rozvedených ľudí, ktorí úprimne veria a trápia sa, radi by mali úplné spoločenstvo. Dokážu to však prijať. Aj týmto spôsobom – na vlastných chybách a potknutiach – sa učíme skromnosti. Treba si uvedomiť, že Boh počíta aj s nami. A nielen v tom dni, ktorý práve žijeme, ale aj s tým, čo bolo včera či pred rokom. Pre mňa je potešujúci príbeh lotra, ktorý vedľa Krista na kríži v posledných chvíľach prizná, že nežil dobre, ľutuje svoje činy a Kristus mu povie – ešte dnes budeš so mnou v raji. Chcel by som povzbudiť ľudí, že mnohé veci nemusia vyjsť, ani si nemyslím, že to bolo naschvál – veď komu by rozvod robil radosť? Ide o to, aby človek nerezignoval na horizontálny rozmer života a nemyslel si o sebe, že kým sa nesplní všetko, čo sa splniť má, tak sa to ani neráta. Myslím si, že pred Bohom má obrovskú platnosť aj obyčajné prežehnanie sa. V Cirkvi sa nežije buď všetko, alebo nič.
V úrade arcibiskupa musíte riešiť aj veľké a ťažké veci. Darí sa vám tak, ako ste si predsavzali, že vo vašom posvätnom úrade na prvom mieste pôjde o váš najosobnejší – sakrálny vzťah s Ježišom?
Vždy mám radosť, keď je omnoho silnejší duchovný rozmer, ako to bolo počas vlaňajších Vianoc, keď nebolo treba riešiť ekonomické a reštitučné záležitosti, ale mohol som pred ľuďmi vystúpiť ako ich arcibiskup. Takisto mi robia radosť stretnutia s kňazmi na rekolekciách, alebo vysluhovanie sviatosti birmovania. Teraz sa pripravujeme na Veľkú noc, takže už rozmýšľam, čo si načítam, aby som si pripravil kázne. Cítim, že akoby lakťami musím odtláčať všetko, čo sa v mojom živote vyskytne, a že sa musím prebíjať ako násilník do nebeského kráľovstva. Duchovný život sám ku mne nepríde, priestor na to sa mi sám od seba nevytvorí. Musím si uvedomovovať, že Kristus chce mať prvé miesto v mojom živote, a ja chcem, aby ho mal. Tento úrad som neprijal preto, aby som bol vysoko, ale aby som bol bližšie ku Kristovi.
Na brífingu po biskupskej vysviacke ste sa vyjadrili, že si chcete nechať rok na poznanie diecézy, ľudí, kňazov, prostredia. So zmenami ste však začali po dvoch-troch týždňoch...
Zmeny, ktoré som doteraz urobil, mi pripadajú taktické. To, čo sa zatiaľ udialo v Trnavskej arcidiecéze, sú len personálne presuny. Strategické zmeny čakajú nielen mňa, ale celú Cirkev. A bojím sa, že budú naozaj veľmi bolestivé – aj pre mňa. Vidím, že atmosféra medzi ľuďmi je taká, akoby sa nič nedialo, akoby Cirkev pokračovala, stavala si nové kostoly, fary, lenže... Vo všetkých šiestich ročníkoch však máme jedenásť bohoslovcov. Dal by Boh, aby všetci aj skončili. Uvedomujem si, že čím ďalej, tým bude väčší nedostatok kňazov. Pozrime sa, čo sa deje v Cirkvi v iných krajinách, napríklad v Česku. Pred dvadsiatimi rokmi som stretol kňaza, ktorý mal v správe asi štrnásť kostolov, a to hrozí aj nám. My už nemáme toľko povolaní ani pre diecézy, ani pre rehole, aby sme mohli pokojne len navyšovať. Zároveň dnešná doba si vyžaduje špeciálnu pastoráciu, o čo sa aj usilujeme – či už ide o mládež, rodiny, vojakov, odsúdených. Potrebujeme tiež odborníkov na teologické disciplíny, ale nedá sa byť aj farármi, aj učiť, aj mať na starosti špeciálnu pastoráciu – človek nemôže žiť na štyroch koľajniciach. Musíme hľadať možnosti, ako ďalej s možno ešte menším počtom kňazov. Situácia je už zúfalá, napríklad niektorí kňazi majú na Bielu sobotu tri obrady vzkriesenia, čo je neúnosné. Neviem si predstaviť, že slávia dvakrát vigíliu vzkriesenia, nieto tri razy. A čo ak taký kňaz vypadne?! Nie rok potrebujem na zmenu, budem potrebovať viac, a nielen ja, ale asi všetci moji kolegovia biskupi a celé Slovensko.
Navštívili ste už svoje dekanáty? Spoznali ste už svoje ovečky?
Snažím sa stretávať s mojimi kňazmi od dekanov počnúc. Najlepšou možnosťou stretnúť sa s veriacimi je vysluhovanie sviatosti birmovania, ale aj keď ma zavolajú posvätiť kostol alebo požehnať oltár, veľmi rád prídem.
Päťdesiate narodeniny oslávite v Pôstnom období. Čím ešte bude pre vás toto obdobie výnimočné?
Bude to aj môj prvý pôst v úrade arcibiskupa, čím bude výnimočný sám osebe. Bol by som rád, keby mi pomohol zasa sa posunúť o kúsok ďalej, lepšie poznať, čo je prioritou môjho života, a pomohol tiež ešte viac sa upevniť vo viere, v nádeji a láske. Bol by som rád, keby som si v tichosti večera mohol sadnúť ku knihe. A čím by mal byť pre mňa výnimočný? Tichom a striedmosťou.
Keď má človek päťdesiat rokov, povedia, že je zrelý. Keď má biskup päťdesiat rokov, povedia, že je mladý. Ako sa cítite vy?
To je taká milá relativita. S Božím požehnaním som mal možnosť pochodiť aj po svete, študovať na miestach, kde sa mi zdalo, že sa nikdy nedostanem, lebo som vyrastal za socializmu, bola železná opona. No všetko padlo a Pán Boh urobil zázrak v mojom živote, všetky moje chlapčenské túžby sa splnili. Dostal som sa do Ríma, dokonca som tam mohol žiť, stál som na mrakodrapoch v Amerike, navštívil som mnohé európske krajiny – všetko sa mi splnilo. Pri pozvaní do Trnavskej arcidiecézy som cítil vnútri slová: Dostal si, teraz by si aj ty mohol niečo dať a ukázať. A asi som aj prišiel do veku, že by som už ani necítil potrebu spoznávať nové veci, skôr z toho prežitého vytiahnuť, vycizelovať to, čo by som mohol ponúknuť ľuďom, aby mohli nájsť bytostné, zásadné línie, okolo ktorých sa točí každý ľudský život. Bol by som rád, keby som roky môjho biskupovania naplnil niečím pekným, čo by bolo obohatením pre mňa i pre druhých. Beriem to tak, že predo mnou stojí veľmi vážnych 25 rokov života a už by som ich nechcel stratiť na nejakú novú osobnú zvedavosť či potešenie, skôr by som ich chcel prežiť vo veľkej vážnosti a úprimnosti.
